Pred rokom som hovorila, že do Japonska by som už v lete nikdy nešla. Samozrejme som (ako vždy) zmenila názor. Na poslednú chvíľu som sa rozhodla osláviť narodeniny v krajine vychádzajúceho slnka. Asi poznáš ten pocit, keď ťa to odrazu niekam ťahá, a ani nevieš prečo. A keďže verím, že nič nie je náhoda a vždy sme v správnom čase na správnom mieste, tak som neváhala a kúpila letenku do Tokia.
Pomalá dovolenka
Prvýkrát som sa rozhodla pre pomalý štýl dovolenky. Moj itinerár som taktiež po prvý raz naplánovala s pomocou AI. Samozrejme som si údaje overila a niektoré informácie doplnila z knižného bedekra. Do Tokia som priletela z Londýna po 14-tich hodinách, ubytovala som sa v malej hotelovej izbe vhodnej pre trpaslíka a dospala jet lag. Šťastné pristátie v krajine som oslávila večerou v mestskej štvrti Ginza, v malej reštaurácii Gyoza Hohei, ktorá mala jedného kuchára a jedno hlavné jedlo na jedálnom lístku – gyozu s bravčovým mäsom a zázvorom.
Foto: Reštaurácia Gyoza Hohei, Tokio
Sedela som za dreveným barovým pultom, popíjala zázvorovú limonádu, ktorá mi pálila hrdlo a pozerala sa, ako kuchár pripravuje večeru. Po pár minútach mi cez barový pult podal najskôr predjedlo – uhorku so sezamom a čili a následne gyozu. Jedlo bolo výborné a keďže sa v Japonsku neplatí sprepitné, tak som kuchárovi len veľmi pekne poďakovala so slovami gochisousama – túto frázu som sa naučila z TikToku. Inokedy som používala aj slovo oishii desu (vynikajúce).
Večer som sa išla poprechádzať do Sensō-ji chrámového komplexu. Oproti dennej návšteve tu bolo o 95% menej ľudí. Vládla tu úplne iná atmosféra – kľud, ticho a žiadne hordy turistov. Viac o Tokiu si prečítaj TU.
Foto: Sensō-ji chrámový komplex – vstupná brána Kaminarimon, jeden z dvoch strážcov Nio, päťposchodová pagoda, veľká slamená šľapka strážcov umiestnená na ďalšej bráne Hōzōmon
Na druhý deň ráno som sa vlakom presunula do mesta Takayama, nachádzajúceho sa v Japonských Alpách. Cesta z Tokia mi s prestupom v Nagoyi trvala 4,5 hodiny. Po nástupe do 30-minút zmeškaného vlaku som si užívala cestu s nádhernými výhľadmi na zelené ryžové polia a rieky Kiso a Hida, obkolesené hustými horami a stromami s tenučkými kmeňmi.
Foto: Výhľady počas nádhernej scénickej jazdy vlakom z Tokia do Takayama. Vlak išiel rýchlo, preto je kvalita fotiek horšia.
Takayama
Takayama, nazývaná aj malým Kyotom, je od Tokia vzdialená 300 km. Mesto je preslávené rezbármi, ktorí pracujú s tisovým drevom. Takayamu som si vybrala, pretože som chcela spoznať tradičné/historické Japonsko, vyskúšať si nejaké remeslo a užiť si pobyt v horách.
Úzke uličky, kockaté autá, ktoré jazdia pomaly, a reštaurácie s ponukou tradičných jedál (medzi nimi aj miestna špecialista hovädzieho mäsa Hida) mi potvrdili, že som na správnom mieste. V Takayame vládne pokoj a “pomalosť” a celé mesto je možné prejsť peši (prípadne si môžeš na hlavnej stanici prenajať bicykel). Cez obed sú ulice takmer prázdne (s výnimkou cudzincov) a reštaurácie zatvorené. Po šiestej hodine večer je taktiež väčšina reštaurácii zatvorená. Mesto je ideálne na ubytovanie sa v tradičnom dome ryokan. V izbách sa nenachádzajú postele ale spí sa na tzv. futonoch, ktoré sa rozkladajú na podlahe pokrytej rohožami z ryžovej slamy. Večeru a raňajky pripravujú v ryokanoch hosťom domáci. Ja som uprednostnila obyčajný hotel v európskom štýle pretože by sa asi miestny čudovali, keby som futon rozložila aj cez deň. 7-hodinový časový posun mi totiž úplne rozbúral spacie návyky.
Foto: Budova múzea Histórie a umenia mesta Takayama (ukážka brnenia, bábiky, bojovníka), jeden zo zachovalých domov obchodníkov Yoshijima Heritage House. Domy s tradíciou výroby saké spoznáš podľa veľkej gule z cédrového ihličia visiacej pred vstupom. Keď je nová, je zelená a oznamuje novú várku saké. Postupom času vyschne a zhnedne.
Aj napriek úteku do hôr som sa horúčavám nevyhla. V Takayame bolo 32 stupňov, a tak som si počas dňa musela vymyslieť špeciálny program. Jeden deň som sa schladila v mestskom múzeu – Museum of History and Art. V múzeu ma zaujalo brnenie, rôzne kresby a maľby, drevené výrobky a keramika. V blízkosti múzea sa nachádza Hida Takayama Crafts Experience Center, v ktorom ponúkajú množstvo kurzov – napríklad vytvorenie vlastnej bábiky Sarubobo, slamenej hračky, pletenie náramkov… Ja som si vybrala kurz maľby na textilnú tašku.
Maľba
Učiteľ mal pripravenú kopu malých mištičiek, do ktorých umiestnil farby. Farby mali zvláštnu konzistenciu, nemiešali sa s vodou, boli husté, ale zároveň rýchlo nezaschýňali. Štetec mal tiež netypický kockatý tvar.
Sedela som na podlahe v ponožkách a učiteľ sledoval každý pohyb môjho štetca. Po chvíli som mu navrhla, aby mi pomohol. Ihneď súhlasil, a tak sme spolu vyfarbovali maketu draka. Zdieľať aktivitu s miestnym a vytvárať spoločné “dielo“ bol pekný moment. Keď bola maľba dokončená, vysušili sme ju fénom a na záver prežehlili. Potom sa celá taška vložila na 1 hodinu do studenej vody. Hnedé lepidlo, z ktorého bola vyrobená maketa sa vo vode rozpustilo, pričom farby zostali nepoškodené.
Foto: Ukážka maľby na textilnú tašku v Hida Takayama Crafts Experience Center
Pri odchode som sa s učiteľom rozlúčila slovom ja ne. Zvláštne sa zatváril a až potom som zistila, že sa týmto slovom môže lúčiť iba s priateľmi – musel si teda pomyslieť, že som riadne drzá. Neskôr som pri lúčení používala slovo shitsurei shimasu. Sayonara sa totiž používa skôr v zmysle „zbohom“. Podobných prehreškov som sa určite dopustila viac a bez toho, aby som si to vôbec uvedomila. V Japonsku platí veľa pravidiel, o ktorých Európan nemá šancu vedieť. Napríklad to, že po príchode do reštaurácie sa starší človek posadí ako prvý – zároveň sedí aj na najlepšom mieste.
TIP: Ak sa nechceš alebo nedokážeš naučiť základné slovíčka, pokojne si vystačíš so sklonením hlavy. Môžeš tak urobiť pri príchode do miestnosti, pri poďakovaní…
Foto: Ulice mesta Takayama, tradičné Hida hovädzie mäso (ktoré bolo na môj vkus príliš mastné), tmavodrevená 3-poschodová pagoda Sanjūnotō (je jediná v celom regióne Hida), obrovská porcia ramenu s bravčovým mäsom, taštičkami wonton, bambusovými výhonkami, vajcom, rezancami a plátkami riasy nori v reštaurácii Katsumi
Hlavným cieľom môjho výletu bolo pozorovanie ľudí, ochutnávanie tradičných jedál a učenie japončiny. Na používanie angličtiny som sa moc nespoliehala – aj keď sa miestny tvárili, že angličtine rozumejú, realita bola úplne iná.
Najčastejšie som konverzovala v reštauráciách, keďže ma takmer všade obsluhoval kuchár. Zo stolovania sa mi okrem nádherného aranžovania jedál páčilo jeho servírovanie. Miestny ho podávajú tak elegantne, akoby miska ryže alebo tanier s makrelou obsahovali cennosti. Ďalšou zaujímavosťou, ktorú som odpozorovala bolo, že pri podávaní predmetov Japonci používali obidve ruky (či už to bol bloček, peniaze alebo dokumenty). V Japonsku je zvykom podávať predmety oboma rukami, pretože podanie jednou rukou sa môže považovať za nezdvorilé alebo neúctivé. A keď som už spomenula stolovanie, nepísané pravidlo hovorí, že keď odchádzaš z nejakého miesta, malo by vyzerať lepšie, ako si ho našiel.
Kamikōchi
Z Takayamy som si urobila jednodňový výlet do chránenej oblasti – horskej doliny Kamikōchi, vzdialenej 1 hodinu autobusom a ležiacej vo výške 1,500 m nad morom. Je považovaná za jedno z najkrajších prírodných miest v Japonsku. Zaujímavosťou bolo, že pri rezervácii lístka do autobusu som si mohla rezervovať sedadlo iba vedľa ženy. V Kamikōchi som väčšinou natrafila na miestnych turistov. Prechádzala som sa v lese pripomínajúcom labyrint za zvuku cinkajúcich zvončekov na odstrašenie hnedých ázijských medveďov, ktoré sa tu vyskytujú. Po chvíli ma cinkanie zvončekov, ktoré mal na ruksaku pripevnený takmer každý turista, začalo otravovať. Zvony boli umiestnené aj popri ceste a tie taktiež nezostali nedotknuté.
Foto: Ja na drevenom moste nad kryštáľovo čistou riekou Azusa s pozadím vrcholov pohoria Hotaka, turistické chodníky lemované bujnými mechoviskami, papraďou a bambusovými podrastami, ktoré mi nedovolili odbočiť z vyznačenej trasy, narodeninový koláč v reštaurácii s výhľadom na hory (na stôl som čakala asi pol hodinu)
Aj napriek tomu, že som cudzinka, sa mi miestny obyvatelia v lese zdravili (konnichiwa), rovnako, ako to robíme na Slovensku. Keďže som oslavovala 38-me narodeniny, objednala som si v reštaurácii s výhľadom na hory malý koláč a limonádu. Potom som nastúpila na predposledný autobus naspäť do Takayamy.
TIP: Autobusy v smere Kamikōchi sú vždy plné a rady sú dlhočizné, preto sa nespoliehaj na posledný autobus, keďže sa naň nemusíš dostať. Autá sú totiž v tejto oblasti zakázané.
Hida Folk village
Posledný deň som navštívila nádherné open air múzeum Hida Folk village s tradičnými domčekmi so strechami z hustej vrstvy pálky, trstiny a slamy. Podobné múzeum nájdeš aj v Shirakawa-go, ktoré patrí medzi pamiatky Svetového dedičstva UNESCO. V Hida Folk village sa nachádza okolo 30 domov a 8,000 artefaktov (medzi nimi sú rôzne nástroje do domácnosti, slamené plášte, tkáčske stavy a kolovraty na výrobu látky z konope a hodvábu, priestory na chov priadky morušovej z ktorej sa vyrába hodváb). Do väčšiny domov som musela vstúpiť v ponožkách, zvnútra som ich nepozrela všetky pretože v nich bolo veľmi teplo. Vyšší ľudia tu môžu cítiť diskomfort, keďže majú domy veľmi nízke stropy.
Foto: Areál Hida Folk village, jazierko Gozo Pond s japonskými kaprami koikoku, detail slamenej strechy, dom s ryžovým políčkom kurumada (kruhové pole). Má vzácny kruhový tvar, podobné sú v Japonsku len tri. Ryža sa v ňom nesadí do rovných riadkov, ale v kruhoch od stredu smerom von, čo pripomína lúče kolesa. Dom s kolesami je hneď pri políčku.
Bol tu aj miestny rezbár, ktorý pracoval s drevom s názvom Ichii. Pred vstupom do malého domčeka bol vyvesený oznam: „Pri vstupe sa pozdravte.“ Konnichiwa – pozdravila som, načo sa rezbár sediaci za malým stolom zobudil. Vtipné bolo, že aj počas spánku v rukách držal dlátka. Vyzval ma, aby som si jeho drevené sošky chytila, keď som však ruku natiahla k jeho dlátkam, rázne odmietol a prisunul si ich bližšie k sebe. Žiadny z jeho výrobkov som si nakoniec nemohla kúpiť, pretože mi chýbala hotovosť.
Foto: Ukážka slamených plášťov a rukavíc pre dospelých a deti (používali sa do dažďa a snehu), interiér jedného z domov, rezbár pri práci a ukážka jeho výrobkov. Veľký bronzový zvon (Bonshō), ktorý plní priania – stačí sa pokloniť, zazvoniť a za echa zvonu si niečo priať. Pred zvonom sedel turista a pozeral do telefónu, a tak som mu radšej oznámila, že idem zazvoniť, aby ho náhodou netrafil šľak.
TIP: Hotovosť maj vždy po ruke, aj keď sa dá v Japonsku kartou platiť takmer všade. Peniaze si môžeš vybrať v obchode 7-eleven. Ak nechceš neustále platiť platobnou kartou, stiahni si kartu Suica do peňaženky v mobile – dobi na ňu kredit a potom ňou môžeš platiť v mnohých reštauráciách, potravinách a metre. Daj si však pozor, peniaze zo Suica karty sa späť na tvoju platobnú kartu previesť nedajú.
Kanazawa
Po štyroch dňoch v Takayame som sa autobusom presunula do mesta Kanazawa – najväčšieho mesta v severnej časti regiónu Chūbu. Mesto nemá metro, a tak som sa musela presúvať autobusmi, čo mi veľmi nešlo, keďže som vždy nastúpila na zlý smer. V meste sa nachádza jedna z troch najkrajších záhrad Kenroku-en s jazierkami, tradičná historická štvrť Higashi Chaya založená v roku 1820 – známa zábavou a výskytom gejší (v Kanazawe nazývaných geigi), tradičné domy, v ktorých bývali samuraji – Nagamachi a Nomura-ke, múzeum súčasného umenia 21. storočia (21st Century Museum of Contemporary Art), v ktorom sa mi páčila socha s mužom merajúcim oblaky, a trh Ōmichō s čerstvými rybami a sushi. Po kľudnej atmosfére v Takayame sa mi v Kanazawe až tak nepáčilo. Teploty tu boli oveľa neznesiteľnejšie, a tak som musela väčšinu pamiatok vidieť skoro ráno alebo podvečer.
Foto: Park Kenroku-en, hrad Kanazawa s bielymi omietnutými stenami a olovenými strešnými škridlami (tento typ škridlí som videla v Japonsku často – v lete sa krásne lesknú), domy v časti Higashi Chaya, socha muža meriaceho oblaky a bazén z múzea súčasného umenia, obrovská porcia matcha zmrzliny s fazuľkami, najlepšia večera v reštaurácii Kitchen Hana – ryža, miso polievka, makrela, cuketa, tofu, nudle.
TIP: Pri vstupe do autobusu si lístok kúpiš priložením platobnej karty na terminál – pozor si daj na to, že priložiť kartu musíš na terminál u vodiča aj pri vystúpení z autobusu. Ja som toto pravidlo zistila až po tom, ako na mňa šofér kričal z autobusu. Na hlavnej stanici si môžeš kúpiť aj jednodňový lístok na tzv. loop autobus, ktorý ťa odvezie ku všetkým pamiatkam.
Z Kanazawy som sa vlakom presunula naspäť do Tokia. Cesta trvala 3 hodiny a boli na ňu potrebné až dva lístky: jeden obyčajný a druhý expresný. Do turniketu pri vstupe sa vkladajú oba lístky naraz. Obrovské stanice v Japonsku môžu pôsobiť overwhelming. A keďže som nechcela zmeškať vlak a ani zavadzať miestnym hmíriacim sa sem a tam, spoľahla som sa na staničný personál. Pri turniketoch vždy stojí aspoň jeden zamestnanec, ktorý rád a ochotne pomôže.
Na záver musím uviesť, že AI ma v tomto prípade nesklamala. Pomohla mi s naplánovaním dovolenky od A po Z, a to aj s presunmi medzi mestami. Japonsko mi učarovalo a už teraz viem, ktorú časť krajiny preskúmam nabudúce.
Slovná zásoba
konnichiwa – dobrý deň
ohayou gozaimasu – dobré ráno
konbanwa – dobrý večer
ja ne – čau (neformálne)
arigatou gozaimasu – ďakujem
shitsurei shimasu – dovidenia
hai – áno
iíe – nie
sumimasen – pardón
oishii desu – veľmi chutné
gochisousama deshita – ďakujem za jedlo