Po takmer štrnásťhodinovom lete sa z okna pozerám na horu Fudži (Mount Fuji). Na jej vrchole je roztopený sneh, a tak vyzerá trochu inak, ako ju poznám z fotografií. Aj napriek tomu je krásna a tento pohľad som si doslova vymanifestovala. Prvý darček k narodeninám sa vydaril.
Hora Fuji
Mount Fuji (po japonsky Fujisan) je vzdialená 100 km od Tokia. Táto aktívna sopka je najväčšou horou v Japonsku (má 3 776 m). Jej posledná erupcia sa uskutočnila v roku 1707. Špička hory za svoj kužeľovitý tvar vďačí láve a popolu z predošlých erupcií. Ak ste pripravení na výstup na horu, ktorá je súčasťou svetového dedičstva UNESCO, môžete tak urobiť od júla do septembra.
Z letiska Haneda nasadnem na prvý vlak. Pri pohľade na mapku metra si v duchu pomyslím: „No bomba, ako sa tu budem orientovať?“
Sedím na sedačke a spoločníka mi robí spánkový deficit. Je mi jedno, kam idem – vystúpim tam, kde väčšina ľudí (táto taktika sa mi osvedčila už niekoľkokrát). Tip: Z letiska sa za 30 minút dostanete expresným vlakom na linke metra Asakusa.
Suica travel card
Suica kartu na cestu hromadnou dopravou si viete priamo pridať do peňaženky v telefóne (appku nesťahujte, je iba v japončine). Na kartu už len potom stačí dobiť kredit. Jedna cesta metrom stojí okolo 1 eur. Pozor, metro jazdí len od 5.00 – 24.00 hod.
Shibuya
Vystúpim z metra na zastávke Shibuya a hľadám východ. Slovíčko “exit” však nikde nevidím. Metro je veľké a má niekoľko východov. Tokijčania chodia krížom-krážom, a tak sa musím tváriť, že aj ja viem, kam mám namierené. Nakoniec to vzdám a požiadam o pomoc muža v mojom veku. Poteším sa, že rozumie po anglicky a ukáže mi správny smer. Pre istotu sa za ním po pár metroch otočím. On sa usmeje a prikývne. Ja prikývnem naspäť, akoby sme sa poznali celý život.
Konečne som na čerstvom vzduchu. Je júl a na mobile mi svieti 34 stupňov. Vlhkosť vzduchu sa pohybuje okolo 80%. Vysoké teploty a vysoká vlhkosť vzduchu znamená, že letné mesiace nie sú práve najvhodnejším obdobím na návštevu Japonska. Japonci sa dokonca sami čudujú turistom, ktorí sa tu v tomto čase ocitnú. Po pár minútach strávených na vzduchu pripomínajúcom saunu, s nimi musím súhlasiť.
Shibuya crossing si svoju popularitu získala vďaka faktu, že tu vo večernej špičke cez prechod prechodcov prejde až 2 500 ľudí. Môžeme ju nazvať aj japonským Times Square. Horúčava ma prinúti vojsť do prvej kaviarne, ktorou je úplnou náhodou Starbucks. Všetky steny kaviarne majú zelenú farbu. Rovnaký odtieň má aj môj ľadový nápoj.
TikTokové vychytávky
Keď som dostatočne vymrznutá, odhodlám sa opäť vyjsť na vzduch. Slnko páli a tieň hľadám márne. V potravinách 7/11, ktoré sú takmer na každom rohu, si kúpim čierny dáždnik. Ten tu, nakoniec, nosia všetky ženy. Okrem neho si kúpim vodu Aquarius s elektrolytmi (pomáhajú regulovať rovnováhu tekutín v tele), cukríky s chladivým efektom a vlhčené obrúsky Bioré Zero s chladivým efektom, ktoré však obsahujú alkohol, a tak to s nimi nesmiem preháňať. Za tieto odporúčania vďačím TikToku.
Od únavy skončím v Yoyogi parku, jedným z najväčších v Tokiu. Sedím na lavičke, obklopená tokijskými starcami, taktiež sediacimi na lavičke. Predo mnou je kufor a po nohách mi lezú mravce. Mne je to však jedno. Je tu tieň a nad hlavou mi škrieka neznáme vtáctvo.
Je sobota a v parku sa nachádza veľký počet bežcov. Ležím na lavičke, napchávam sa s ryžovou taštičkou v tvare trojuholíka (onigiri) a obdivujem každého športovca. Ako sa vôbec v tomto teple dokážu hýbať? Niektorí z nich majú dokonca oblečené tričko s dlhým rukávom.
Kapsulový hotel
Po hodine to v parku zabalím a idem naspäť do metra na smer Akasaka. Ubytujem sa v kapsulovom hoteli, viac vám o ňom napíšem v druhom príspevku. Štvrť Akasaka sa mi ihneď zapáči. Je tu veľa úzkych uličiek s množstvom malých reštaurácií. Po celom dni mi už poriadne škvŕka v žalúdku. Po dlhšom rozhodovaní si vyberiem najhlučnejšiu reštauráciu (s názvom Toromasa), v ktorej sedia prevažne domáci – znak, že bude na sto percent dobrá.
V menu nájdem iba jedlá z rýb. Objednám si vyprážanú fašírku plnenú pastou z kraba a knedličky s mäsom (gyoza) – z jednej strany sú jemné, z druhej chrumkavé. Ako predjedlo mi donesú surové ryby – makrelu a tuniaka. Večera bola skvelá a stála len pár eur. Pozor, aj keď si predjedlo v reštaurácii neobjednáte, bude vám naúčtované. Sprepitné sa neplatí.
Na moje prekvapenie bola noc strávená v obĺžnikovej škatuli tichá a pohodlná. Ráno si so mnou v spoločnej kúpeľni umýva tvár japonské dievča. Keby som ju nevidela, neverila by som, že je možné špliechať vodou potichu. Ďalšie dievča si zase žehlí vlasy. Počula som, že Japonci nemajú radi kučeravé vlasy, ale neviem, či je to pravda. Pred vstupom na toaletu si vymením papuče. Japonci nepokladajú toalety za čisté miesta, a z tohto dôvodu sa musíte pred vstupom na wc prezuť.
Senso-ji chrám
Spoznávanie Tokia začínam v historickej oblasti Taito. V jednej ruke držím čierny dáždnik, v druhej španielsky vejár (mala by som si kúpiť vreckový ventilátor, aký používaju Tokijčanky), a samozrejme odniekiaľ počujem slovenčinu. Ako je možné, že na každom výlete vždy stretnem Slováka?
Chrám sa nachádza v štvrti Asakusa, a je venovaný Kannon – bohyni milosrdenstva (jej socha je však pred návštevníkmi skrytá). Hlavný vstup je cez bránu Kaminarimon. Senso-ji je najstarší chrám v Tokiu. Ročne si ho príde pozrieť až 30 miliónov ľudí, čím patrí medzi najnavštevovanejšie náboženské miesta na svete.
Za vstupnou bránou nasleduje ulička so stánkami s jedlom a suvernírmi. Pri žiadnom z nich sa nezastavím a rovno utekám k štvorcovému objektu s listnatou strechou. Teším sa, že som konečne v tieni. Zo stropu mi na tvár padá studená para a aspoň na chvíľu sa cítim príjemne.
Stojím pod ďalšou bránou a nad hlavou mi hompáľa gigantický červeno-čierny lampión. Váži až 450 kg, ale o tom sa dozviem až pri písaní tohto príspevku. Lampióny sú tri a vedľa nich sa nachádzajú dve veľké sochy. Sú to strážcovia chrámu a volajú sa Nio. Na fasáde sú umiestnené aj dve gigantické slamené šľapky. Patria strážcom a menia sa každých 10 rokov. Ich šitie trvá 18 mesiacov, pričom ich šije až 800 ľudí.
V okolí chrámu sa to hemží návštevníkmi. Vyzerajú ako neposedné kobylky s dáždnikmi. V dave ľudí sa nechtiac dotknem staršieho pána – Japonca. Zareaguje s pohoršením. Čítala som, že Japonci rešpektujú osobný priestor. Tento fakt sa mi potvrdil. Aj napriek obrovskému počtu ľudí na uliciach a v metre, sa o mňa nikto neotrel. Žeby japonská superpower?
Pred odchodom z chrámového komplexu som si urobila fotku s ikonickou päťposchodovou pagodou, ktorá je druhou najvyššou pagodou v Japonsku. V blízkosti chrámu nájdete dlhé ulice s reštauráciami a obchodmi. V jednej z nich som sa osviežila ľadovým nápojom, americkou kávou a dokonca mi dovolili odísť bez platenia, keďže som pri sebe nemala žiadnu hotovosť. Ale nebojte sa, asi po hodinovom hľadaní bankomatu som sa do reštaurácie vrátila. Tip: Hotovosť si vyberte z bankomatov v obchode 7/11.
O Senso-ji chráme sa toho dá napísať veľa. Ak vás zaujal, viac informácií nájdete na www.senso-ji.jp
Ueno park a ZOO
Z chrámu sa presuniem do obrovského parku Ueno, ktorý je v blízkosti. Vzhľadom na jeho rozlohu by som tu mohla stráviť celý deň. Slnečné lúče neprestajne lížu látku môjho dáždnika a ja si ako starý dedko vreckovkou z čela utieram kropaje potu.
Po vstupe do ZOO sa z reproduktora ozve: “Posledná možnosť návštevy pavilónu s pandou je do 15:30 hod.” Pozriem sa na hodinky a zistím, že mi zostáva už iba 10 minút. Bežím a hľadám pavilón, no nachádzam len samé opice. Nakoniec nájdem správny smer, a do radu na pandu sa postavím presne o 15:29.
Trištvrte hodinu stojím v dlhom rade. Predo mnou sú dve rozkošné dievčatká. Jedna z nich stále zaostáva. Konečne vstúpim do tmavej miestnosti. Na jednej zo stien je sklo, za ktorým sedí veľký čierno-biely macík. Panda ale rozkošná nie je. Kmitá hlavou doprava, doľava, a nechce sa na zvedavcov ani pozrieť. Nečudujem sa jej. Z toľkých očí by som zošalela aj ja. So smútkom odchádzam do reštaurácie a dám si vegánsky hamburger. Prvýkrát si uvedomím, že sú porcie jedla v Tokiu dosť skromné.
Pri reštaurácii sa nachádza záhrada s lotosovými kvetmi. Ich zelené listy sa jemne hýbu, akoby ma zdravili a mali chuť tancovať. Niektoré z nich ukrývajú nerozkvitnutý pastelovo-ružový kvet. Lotosový kvet som si všimla aj v Budhistickom chráme (o ktorom vám napíšem neskôr). Niet sa čo čudovať, keďže je jedným z najdôležitejších spirituálnych symbolov Budhizmu, a preto ho môžete nájsť v architektúre a umení. Kvet reprezentuje cestu z kalných vôd utrpenia k nedotknutej kráse osvietenia.
Po príchode do mojej štvrte si v obchode 7/11 kúpim spring rolls (harumaki). Sedím na kamennej lavičke a pozerám sa na svetielkami ozdobené kmene stromov. Popri tom skúšam rôzne potraviny, ktoré som našla v obchode, aj keď sa v Japonsku na ulici jesť nemá. Nikto ma tu ale nevidí. Som celkom zahalená rúškom tokijskej noci a na tele konečne cítim slabý, chladný vánok.
Viac o mojom japonskom dobrodružstve si budete môcť prečítať v ďalšom príspevku už čoskoro.