Prvá noha, druhá. Au, au, au.
Včerajšie sebavedomé kráčanie hore-dolu po schodoch Veľkého čínskeho múru, sa mi na druhý deň vypomstilo. Ráno som vstala s pinokiovskými nohami. Stehná a lýtka mi pri každom pohybe pripomínali, že kondícia sa nebuduje celodenným vysedávaním za počítačom.
Metro
Pred vstupom do metra stojí kontrola. Ruksak hodím na pás a policajtka ma v rýchlosti skontroluje čierno-žltým skenerom. Píp, píp. Môžem ísť.
Lístok na metro si kúpime na samoobslužných automatoch. Jedna cesta stojí len 0,50 eur. Cestovanie v metre je veľmi jednoduché. Všetky názvy zastávok sú napísané aj v angličtine, a tak sa určite nestratíte.
Vedľa nás stojí skupinka asi 12-ročných detí. Majú plné tašky hračiek, ktoré si rozbaľujú na podlahe. Do metra nastúpi policajt v jednoduchej, látkovej uniforme. Prejde k deťom, v tichosti im niečo pošepká a odíde. Deti sa ihneď postavia zo zeme.
Polícia vzbudzuje u ľudí rešpekt. Deti sa však aj bez toho, aby nad nimi stál pán s vážnou tvárou, správajú slušne. Nekričia, neprotestujú, nevzdorujú rodičom – príjemná zmena.
Deti si nás prezerajú od hlavy po päty. Konečne som ich zaujala aj ja. Jedno dievča zo skupinky sa osmelí a niečo sa ma opýta. Nerozumiem, a tak sa opýtam „Ni hao ma?“ (ako sa máš). Na moje prekvapenie ma (asi) pochopí a ukáže mi thumbs up (palec hore).
Tian'anmen Guangchang (Námestie Nebeského kľudu)
Pred východom z metra nás čaká polícia, v blízkosti sú aj vojaci so zbraňami. Ruksak mi tentokrát skontrolujú do detailu – pozrú sa do vnútra peňaženky, spýtajú sa ma na typ liekov, ktoré mám pri sebe.
O pár metrov ďalej stojí vojak. Okrem pasu si vypýta dokument, ktorý som musela vypísať pri rezervácií lístka. Sú v ňom základné osobné údaje (meno, vek, pohlavie, číslo pasu, krajina). Keď je všetko v poriadku prechádzame k poslednej kontrole vstupných lístkov.
Konečne stojíme na námestí s krutou minulosťou. Kvôli všadeprítomnej korupcii tu v roku 1989 proti svojej vláde demonštrovalo takmer milión čínskych študentov a pracujúcich. Na námestie boli vyslané tanky čínskej armády a vzbura proti vláde bola potlačená. Dnes je táto udalosť v Číne tabu.
Palácové múzeum (Gugong Bowuguan)
Vchádzame do areálu Zakázaného mesta – dnes pod názvom Palácové múzeum. Aj napriek tomu, že je ešte len marec, je rozsiahly park plný zelených stromov a kríkov. Ako krásne to tu musí vyzerať na jar.
Pred vstupom do hlavnej budovy zakázaného mesta stojí vojak. Cez prekladač sa od neho dozviem, že je v pondelok múzeum zatvorené, ako aj všetky ostatné pamiatky.
Pozrieme sa teda do Zhongshan parku, ktorý sa nachádza hneď vedľa. Prechádzame sa tu takmer sami, a tak si môžeme nerušene vychutnať príjemnú atmosféru, ktorá tu vládne. Keďže sme ešte nemali raňajky, sadneme si do malého bistra. Dáme si cappuccino s ovseným mliekom, ktoré tu fičí viac ako kravské. Káva v Beijingu populárna vôbec nie je. Klobúk dole, ak sa vám podarí násť nejakú kaviareň.
Vyberám prekladač a odfotím si čínske menu. Čínske znaky sa ihneď zmenia na latinku. Objednáme si jednu porciu mäsových knedličiek dim sum. Kuchárka ich poleje vývarom s octovou arómou. Porcia je obrovská, a tak sa do sýtosti najeme všetci traja.
Vedľa kaviarne sa nachádza výstava The Journey of the Tulip. Tento rok sa v Zhongshan parku bude konať v poradí už tridsiaty festival tulipánov (číňania milujú kvety).
Vo vnútri výstavy ma osloví muž s tvárou Európana.
„Páči sa vám výstava?“ opýta sa po anglicky.
Teším sa, že konečne niekomu rozumiem a odpoviem kladne.
„To som rád, pretože som ju vytvoril,“ odpovie s hrdosťou.
„Na tej fotografii som ja,“ ukáže prstom na galériu fotiek na stene.
Na obrázku s tulipánmi je usmiaty muž, ktorý je mladšou verziou pána, stojaceho vedľa mňa.
Po tom, ako muža vyspovedám sa dozviem, že je to holandský dizajnér, záhradník a predseda Svetovej asociácie tulipánov, Ibo Gulsen.
„Dúfam, že sa nabudúce uvidíme na výstave v Holandsku,“ rozlúčim sa so sympatickým kráľom tulipánov.
Po pol hodine čakania v rade sme vo vnútri. Jedna drevená budova strieda druhú a mám pocit, že všetky vyzerajú totožne. Do žiadnej z nich nás však nepustia. Nakuknúť do vnútra je možné iba z metrovej vzdialenosti. Areál s palácmi, chrámami, nádvoriami, bránami a parkami sme prešli pomerne rýchlo, pretože sme boli neustále obklopení stovkou čínskych turistov. Objekt je však gigantický, nachádza sa tu až 9999 miestností a vystriedalo sa tu až 24 čínskych cisárov. Medzi najväčšie budovy v komplexe patrí Sieň najvyššej harmónie (Taihe Dian), ktorá bola kedysi najvyššou budovou v Beijingu. Konali sa tu nielen korunovácie cisárov ale aj oslavy Nového roka. Najviac sa mi páčili levy – bronzoví strážcovia.
Letný palác (I-che-yuan)
Tento rozsiahly palácový komplex z 18. storočia sa nachádza asi hodinu cesty metrom od centra a bol vybudovaný cisárom Qianlong pre jeho matku k jej 60-tim narodeninám. Kráčame po skalách, prechádzame sa popri drevených palácoch a chrámoch. Keď sme na vrchole naskytne sa nám pohľad na veľké, umelé jazero Kchung-ming. Čítala som, že prechádzka v letnom paláci je ako prechádzka v obraze a lepšie by som to sama neopísala. Ktorá cisárovná by nechcela byť obklopená pestrými farbami, železnými drakmi, alejami stromov a jazerom? V dobrom počasí sa v malej loďke môžete na jazere aj previesť. Dnes ale fúkal silný vietor.
Večera
Po východe z paláca sme objavili vynikajúcu reštauráciu v časti Xiyuan. Objednali sme si ryžové rezance s krevetami, hovädzie mäso, opekanú ryžu, dezerty zo zeleného čaju a ryžovej múky obalenej v cukre a ružové koláče s makom. Celá večera opäť nestála viac ako 35 eur.
Chrám parku nebies (Tiantan Gongyuan)
Pred odchodom do Shahghai sme sa ešte prešli po nákupnej ulici Leiheyan a navštívili Park chrámu nebies, v ktorom sa nachádza trojstupňový kruhový Chrám úrody a hojnosti (Qinian Dian). Krásna, drevená stavba pôsobila veľkolepo. V 19. storočí vyhorela a bola postavená od základov. Do chrámu sme sa opäť mohli pozrieť len zvonka. Videli sme v ňom štyri vysoké stĺpy, ktoré symbolizovali štyri ročné obdobia. Počas zimného slnovratu tu čínsky panovníci vyjadrovali vďaku za bohatú úrodu.
Peking sa mi páčil. Mala som pocit, že som ochutnala kúsok z tradičnej a autentickej Číny, aj keď mi Mao a jeho červené gardy ešte aj teraz naháňali strach. Asi k tomu dopomohla aj komunistická architektúra mesta, všadeprítomné kamery (veľký brat ťa pozoruje) a policajti.
Ach, tie záchody
Jedna vec, na ktorú by som si v meste nezvykla, boli drepové záchody. Papier sa navyše nehádzal priamo do misy ale do koša, a preto mali toalety nepríjemný zápach. Čo ale hodnotím pozitívne je, že verejné toalety nájdete na každom kroku a vždy sú zadarmo.
Bledý make up
V Shanghai a Beijingu som si všimla, že ženy (a aj niektorí muži), používali veľmi svetlý odtieň make-upu. Ich tváre boli oproti tmavšiemu odtieňu krku neprirodzene biele.
Zjednávanie cien
Ak sa vám v obchode niečo zapáči, rozhodne nesúhlaste s prvou cenou predajcu. Asi by ste tak ani neurobili, pretože by sa vám ceny zdali extrémne vysoké. Kurz si teda vždy prepočítajte. Zľava sa dá zjednať až o 80%. Ak s cenou nebudete spokojní a z obchodu odídete, je veľká pravdepodobnosť, že vás predajca bude niekoľko metrov prenasledovať. Predavači, taxikári, sprievodcovia a iní podnikaví čínania sú neodbytní a keď nemáte záujem o nákup, radšej ich úplne ignorujte.
Vynikajúce jedlo
V Číne sme pojedli doslova piate cez deviate. Od rôznych druhov mäsa po pestrofarebné dezerty. Objednali sme si knedličku bez toho, aby sme vedeli, čo sa v nej ukrýva. Zo žiadneho jedla, ktoré sme vyskúšali nám však nebolo zle – žiadne nafúknuté brucho ani únava. Rovnako to platilo pre zeleninu, ovocie a sladkosti. Žiadny z dezertov nebol príliš sladký. Číňania do dezertov a sladkostí radi pridávajú jasmínový alebo zelený čaj, a tak sú zelené – a čo je zelené to je zdravé, nie? 🙂
Zistila som, že na cestovaní ma najviac baví komunikácia s ľuďmi, porozumenie ich kultúre a spôsobu života. Jedlo, jazyk a náboženstvo ma lákajú oveľa viac ako naháňanie sa za pamiatkami, ktoré si môžem pozrieť v encyklopédii alebo cestovnom vlogu na you tube. Číňania moje pokusy o rozprávanie v ich rodnom jazyku veľmi ocenili – vždy sa im rozžiarila tvár a dali mi najavo, ako si vážia moje úsilie. Z tohto dôvodu som sa nebála s domácimi komunikovať a aj napriek mojej zlej výslovnosti ma vždy pochopili.
Vedeli ste, že Veľký čínsky múr sa nachádza iba hodinu a pol cesty autobusom od Beijingu? O mojom výlete na múr si môžete prečítať TU.
Posledný post z Číny na blogu nájdete už čoskoro. Tešiť sa môžete na moje zážitky z moderného Shanghaia.
Ak by ste sa chceli o Maovi a červenej garde dozvedieť viac, prečítajte si knihu Divoké labute od Jung Chang, ale pozor, v Číne je kniha ešte stále zakázaná.